Slovenský agrosektor môže zachrániť iba slovenský občan !!!

“ Myslím si, že nastáva doba obratu vo výrobe a predaji potravín, a to od anonymných, oligopolistických výrobných a obchodných štruktúr ku konkrétnym, poctivým a remeselným producentom.“
Ladislav Raček – Slow Food Tatry .

Zachovanie nášho slovenského agrosektora je tak závislé iba od vôle nášho občana, ktorý môže vyvinúť jednoduchý tlak na reťazce, a to tak, že si praje najmä slovenské produkty, pretože verí v ich kvalitu, oceňuje ich pôvod a spôsob výroby, či spracovania. Slovenský občan iba takto môže oceniť prínos agrosektora a farmárov a prejaviť tak svoju kultúrnosť, že cena a hodnota potravín sa nedá vyjadriť iba svetovou cenou.

Rozhovor s Dr. Eduardom Šebom, prezidentom United Industries, a.s. je prevzatý z Agromagazínu so súhlasom autora.

Začínali ste ako SHR s 3,5 ha vinohradov. Ktoré kľúčové momenty rozhodli o tom, že ste sa dostali až tam, kde ste dnes?

Myslím si že to boli rodičia, ich výchova, ich príklad a vzor, ktoré ma asi najviac ovplyvnili. Otec so svojou filozofiou radosti z práce, bez ohľadu na to, či je tá práca zaujímavá či nezaujímavá, ťažká alebo ľahká, ale vždy to bola iba výzva, voči ktorej bolo všetko ostatné druhoradé. Matka bola človek činu, pre ktorú bol výsledok to najpodstatnejšie. Máš – nemáš, urobil si – neurobil si….

Na prvý pohľad možno zjednodušená logika, avšak podľa jej presvedčenia, každého legitimuje iba výsledok, nie reči, ale vždy iba fakty a pevná vôľa dotiahnuť veci do konečného výsledku. Postoje oboch rodičov boli odlišné, ale z hľadiska podnikania, t.j. mať radosť z práce a z konečného výsledku, boli pre mňa veľmi dobrým odkazom.

Samozrejme, toto nestačilo bez vlastného chcenia. To však nikdy nebolo zamerané na „mať“. Akoby som ja tento aspekt úplné ignoroval, pretože mňa najviac tešili projekty, plány, ktoré som vymyslel a práca, ktorá bola skôr príležitosťou pre radosť. Cieľom týchto projektov vždy bolo, aby chodili na vlastných nohách, aby boli konkurencieschopné a mali dostatok vlastnej energie a chuti žiť. Bolo mi do určitej miery ľahostajné, že takýto projekt, napr. výsadba viníc, sa aktuálne javí ako nie celkom profitabilný projekt. Najdôležitejšie v týchto úvahách pre mňa bolo vždy, aby som projektu veril, a aby zodpovedal viac požiadavkám budúcnosti o ktorých som si myslel, že musia nastať.

Tento môj prístup bol silne ovplyvnený štúdiom filozofie, pretože ako napríklad Herakleitos tvrdí, že neexistuje žiadna skutočnosť, pretože existuje iba zmena, je aj pre mňa princípom z ktorého vyplýva, že nie je dôležité ani tak to čo je, ale to, čo bude.

Nepochybne ste človek, ktorý sa vie chopiť príležitosti. Ak by ste mali špecifikovať za agrosektor súčasné hlavné príležitosti, ktoré by to boli? Kde aktuálne hľadáte ďalšie možnosti ako rozšíriť svoj biznis?

Do agrobiznisu som vstupoval po skúsenostiach ako „SHR PhDr. Eduard Šebo“ s predstavou, že najdôležitejšie pri podnikaní v tomto sektore je veľkosť. Mal som osobnú skúsenosť, ako malý farmár, ktorý nemá dlhodobú šancu podnikať v poľnohospodárstve, pretože je hendikepovaný obchodnými štruktúrami, medzinárodnými transfermi a nákupom surovín, či hotových produktov na iných trhoch.

Malý farmár nemôže byť partnerom Billy, Tesca, pretože nemá dostatok produktov pre celú obchodnú sieť, rovnako nemá ani kapitál, ani skúsenosti, ani čas, aby sa zaoberal dovozom lacnejších produktov napr. z Poľska, Brazílie…
Farmár tak vo veľkých obchodných štruktúrach upadá a mizne a mení sa v anonymnú privátnu značku reťazca.
Dnes po 15 rokoch v agrobiznise sa môj názor trocha mení a myslím si, že veľkosť nie je a hlavne v budúcnosti nemusí byť ani tým najrozhodujúcejším v tomto podnikaní. Dnes môžete byť aj obrovským producentom, avšak voči obchodným štruktúram nemáte žiadne hospodárske šance voči nim obstáť. Je len otázka času, kedy sa stanete iba dodávateľom privátnej značky pre ktorú je úplne jedno, či je pôvodom z Indonézie alebo Turecka, alebo zo Starej hory z Modry.
Zdá sa mi, že sa dnes začína vytvárať v tomto modeli vážna trhlina, ktorá by mohla obnoviť status svätosti farmára či roľníka a vrátiť ho znova do hry a do jednoduchšieho vzťahu – roľník (spracovateľ) – kupujúci.

Je to tým, že v boji o cenu farmári či spracovatelia môžu prežiť iba siahnutím na kvalitu svojho produktu a to tak, že substituujú jeho zloženie náhradami, ktoré majú iba budiť zdanie prírodného produktu, ale čistými prírodnými produktmi nemôžu byť. Kritika tejto praxe však naberá na sile a nebude možné ju len tak ľahko zamiesť pod koberec a reťazce sa budú musieť s týmto problémom v budúcnosti vyrovnať.

Kritika kvality potravín sa stáva vážnym fenoménom, čo vyvoláva potrebu u spotrebiteľov, že žiadajú garanciu kvality a chcú poznať ich pôvod.
Jednou z možností riešenia je opätovné objavenie konkrétneho roľníka – spracovateľa, ktorý môže ukázať na skutočné pole, na reálny kurín z ktorých pochádzajú produkty, ktoré ponúka.

Záujem spotrebiteľov o tento typ potravín čoraz viac narastá najmä vo vyspelom svete, ako sú USA a EÚ. Preto si myslím, že nastáva doba obratu vo výrobe a predaji potravín, a to od anonymných výrobných a obchodných štruktúr ku konkrétnym producentom.

Už dávnejšie ste sa vyjadrili, že agrosektor nemá budúcnosť. Stále však v ňom ostávate. Ešte stále zdieľate názor, že agrosektor nie je perspektívne odvetvie?

Hodnota agrosektora, nie sú len naše každodenné potraviny, ktoré ovplyvňujú naše zdravie, ale je to aj činnosť, ktorá ovplyvňuje výzor a podobu našej krajiny a preto agrosektor bude aj v budúcnosti kľúčový v utváraní ľudskej budúcnosti.
Iné je však, či je to dobrá oblasť investovania a podnikania. Vidíme, že na Slovensku skrachovali takmer všetci výrobcovia hydiny, bravčoviny, ovocia, zeleniny….. Táto situácia nie je výsledkom toho, že by sa ľuďom nechcelo robiť a nie je ani výsledkom klimatických zmien. Je to výsledok zle nastavených vzťahov výroba – obchod. Ukazuje to, že pestovanie zemiakov, hydiny…. je v SR nerentabilné, resp. nekonkurencieschopné a preto mnohí farmári museli ukončiť aktivity v týchto sektoroch a prenechať ich iným producentom z vyspelejšieho sveta, prípadne z rozvojových krajín. Rovnako rast dovozu agroproduktov na náš slovenský trh ukazuje, že Európa môže veľmi ľahko žiť aj bez slovenských výrobkov. O budúcnosť slovenských farmárov, o ich záchrane môžu rozhodnúť iba slovenskí konzumenti, ktorí budú trvať na tom, že chcú slovenské potraviny, pretože veria v ich kvalitu a dôverujú ich pôvodu. A preto je dôležitá osveta, informácie, veľa práce v médiách a celková kultúrna úroveň našich občanov.

Slovenskí farmári sú hendicapovaní z pohľadu nespravodlivého prerozdeľovania dotácií, čo zrejme „demotivuje“ i Vás. Napriek tomu ste veľmi úspešný. Myslíte si, že dotácie sú tým najpodstatnejším článkom, ktorý rozhoduje o úspechu slovenského agrosektora?

Dotácie sú vynútená forma podpory, či ochrany agrosektora. Sú výrazom prispôsobenia sa agrosektora medzinárodnej obchodnej legislatíve, ktorá je nastavená na potreby globálnych spoločností. Je priznaním kapitulácie, že medzinárodný obchod s potravinami nie je možné v dnešných podmienkach len tak ľahko zmeniť, a preto si tento sektor vyžaduje zvláštny prístup, ktorý sa nám na prvý pohľad môže zdať protirečivý.

Pre mňa sú dotácie potvrdením, že svetové ceny sú zle nastavené, a že neodrážajú všetky prínosy a hodnoty, ktoré sú spojené s ich výrobou a konzumáciou. Globálne ceny agropotravín neodzrkadľujú sociálne ani ekologické náklady v rozvinutých krajinách a preto musí EÚ a rovnako i USA priplatiť svojim farmárom. Keby sme to neurobili a dožadovali sa „férovej“ súťaže s mexickými, či indickými farmármi, museli by sme klesnúť na úroveň ich sociálnych a ekologických nákladov, t.j. chodiť bosí, zamestnávať naše deti a pracovať za pár dolárov denne a iba sa prispôsobovať devastovanej krajine.
Problém dotácií je tak problémom nevhodne nastavených globálnych, či svetových cien, pritom sa prehliada fakt, že náš farmár je nielen výrobca kalórii, ale je aj záhradníkom našej krajiny a našim lekárom.

Ak chceme tieto funkcie zachovať, musíme tieto náklady zohľadniť aj pri prevzatí globálnych cien. Ak nechceme vystaviť Európu ekologickým rizikám aké sú bežné napríklad v Číne, je nutné, aby sme si priplatili za zdravé kalórie, za čistý vzduch a nezávadnú vodu a rovnako i za krásu krajiny. Preto si myslím, že príplatky farmárom sú nielen opodstatnené, ale i potrebné. Liberálne pohľady, ktoré sa vydávajú za jedinú akceptovateľnú teóriu môžu nás občanov, i náš agrosektor uvrhnúť iba do biedy a úpadku. Myslieť si, že keď prestaneme v Európe alebo v Amerike podporovať agrosektor pomôžeme chudobným, je trestuhodnou ilúziou, ktorá nás dovedie k vlastnému bankrotu a k svetovému úpadku a chaosu. O tom, že je to reálny problém svedčí aj to, že EÚ ale i USA dnes blokujú ďalšie rokovania v rámci WTO. Podľa môjho názoru, slúži im to ku cti a považujem to za prejav zdravého rozumu.

Samozrejme, pojem dotácií je niečo iné keď ho používame v rámci EÚ. Rozdielna výška medzi jednotlivými členmi EÚ je však na prvý pohľad nespravodlivá a odporuje koncepcii jednotnej poľnohospodárskej politiky EÚ. Tieto otázky však súvisia s nedoriešenými problémami vzniku EÚ.

Nedávno ste investovali v tomto segmente v rámci čínskeho spracovateľského podniku. Ten by mal byť súčasne i „kanálom“ predaja slovenských vín v Číne. Čo očakávate od expanzie na čínsky trh?

Náš obchod s Čínou bol výsledkom tlaku prebytkov vína na európskom trhu. Európa je nielen najväčším konzumentom vína, ale najmä je jeho najväčším výrobcom. Tlak veľkých výrobcov vína v Európe ako Španielska, Francúzska, Talianska má za následok, že aj Slovenská republika je dnes závislá od dovozu, pretože dováža viac ako polovicu vína z týchto krajín.

Ak chceme prežiť, musíme hľadať nové trhy, a preto sa koncentrujeme najmä na kontinentálnu Čínu. Musím však povedať, že je to ťažký trh a aj my sme v začiatkoch. Ak by sa nám podarilo tento rok zrealizovať 300 000 litrov vína, je to stále menej, ako 5 percent našej celoročnej produkcie. Uvažovať v tejto situácii o rozširovaní importu ďalších produktov by tak bolo predčasné.

Slovenskí vinohradníci a producenti vína s obavami očakávajú rozhodnutie vlády o zvýšení spotrebnej dane na víno. Ako by sa to dotklo vášho podnikania?

Tak, ako je to všade, platí aj v oblasti vinohradníctva a vinárstva, že nie je problém dorobiť víno, ale predať ho. Koncentrácia obchodných štruktúr však dosiahla taký stupeň, akého výroba nie je schopná. A preto nemôže byť ani týmto štruktúram partnerom, o čom svedčí fakt, že 40 – 60 % z pultovej ceny pripadne obchodu. Myslím si, že obchodné štruktúry budú musieť prehodnotiť tento likvidačný prístup k slovenským výrobcom a priznať si vlastný podiel na kríze agrosektora. Na vinohradníctve je možno najlepšie vidieť prepad a úpadok slovenského poľnohospodárstva. Z 33 000 hektárov v r. 1990 máme dnes menej ako 10 000 ha.

Bohaté Rakúsko malo a aj dnes má približne toľko hektárov ako kedysi Slovensko a vidíme, čo dokáže z tejto industrie urobiť. Vinárstvo je v Rakúsku považované takmer za jeden z národných pilierov, okolo ktorého sa točí nielen turistika, ale je aj významnou exportnou položkou, ktorá robí dobré meno krajine. Tu vidíme priepastný rozdiel medzi týmito krajinami. Je zvláštne, že tento rozdiel je výsledkom „iba“ kultúrnej povahy a občianskych rozdielov medzi Slovákmi a Rakúšanmi. Vidíme, a to nielen z hospodárskych štatistík, aké potraviny Rakúšania kupujú, ale vidíme to aj na krásnej obrobenej krajine, že Rakúšania majú chuť i záujem pokračovať v svojich vinárskych tradíciách, dbať o podobu svojej krajiny i o svoje vlastné zdravie.
A u nás namiesto toho, aby sme ako kultúrna krajina pristúpili k týmto aktivitám s úctou a so snahou využiť tento potenciál, chceme ho deštruovať a dať mu poslednú ranu z milosti, zavedením spotrebnej dani z vína.

Katastrofu, kam nás naša vlastná nekultúrnosť a neúcta dovádza, ukazuje diskusia o zavedenie spotrebnej dane na tiché vína. Samozrejme, naši politici a najmä ich krstní otcovia to robia pod zámienkou spravodlivosti a rovnosti, z ktorej sa však naši konkurenti smejú a tešia sa z toho, ako vlastní dokážu zlikvidovať svojich producentov a ich konkurentov v jednej, kedysi významnej industrii.

Článok je publimkovaný so súhlasom autora:

Dr. Eduard Šebo
prezident United Industries, a.s.

https://www.facebook.com/SlowFoodTatry/posts/768234056561375:0